Coming out

pikčr: víhertit.kom

Pre každého blogera a pseudoblogera (ako som ja) je ťažké priznať okoliu svoj blog. Väčšinou si ho zakladajú preto, aby mali vlastné miestečko, kde ich nebudú súdiť ľudia z ich okolia. Ale vieme, že nič netrvá večne a ľudia sa to aj tak nejako dozvedia. Chcete počuť môj príbeh? 

Mám skvelých rodičov. Mamina ma vždy v blogovaní, a akejkoľvek forme vyjadrovania sa, podporovala a pomohla mi (v ôsmich) založiť svoj prvý blog, ak by ste chceli, tak ho môžete nájsť tu. Má logicky úroveň 8-11 ročného dievčaťa a áno prekvapivo mi vydržal 3 roky. No a otec mi robil veľkú technickú podporu za éry pseudofashion blogu. Zvyšok rodiny nebol až tak výrazný, ale aspoň bol. Väčšine ľudí okrem rodiny som to nehovorila, len D., asi. No a dnes som si na seba ušila bič v podobe prezentácie na tému Psaní blogu a logicky to viedlo k tomu, že polovička triedy už pozná adresu blogu a pravdepodobne ma tu bude stalkovať (alebo si robím falošné predstavy a až tak slávna nie som, kto vie, v každom prípade sa mi zdvihla návštevnosť). Po desaťminútovom prehováraní som povolila a aj keď nás školský firewall nepustil na blog, múdre telefény (nech si zaspomínam na základku) na seba nenechali dlho čakať. 

Na koniec ale musím povedať, že mi to odstupom 4 hodín stále nevadí. Blog chcem naďalej považovať za svoje miesto a keď sa niekomu niečo nepáči, tak mi to zajtra povie alebo sem už nikdy (pomyselne) nevkročí. S ani jednou variantov nemám problém. Čo by som ešte chcela dodať je, že sa po tomto náročnom kaming aute cítim o niečo lepšie, navyše som si potom ešte pokecala s profesorkou na IKT a odrazu som bola až tak v pohode (alebo nervózna, ťažko povedať), že som po prezentácii povedala aj veci, ktoré som nechcela. 

Nikdy neviem ako končiť (a začínať) články, tak ahoj. 

P.S. Cez víkend som si odbila ešte jeden coming out a to v podobe priznania vegetariánstva na facebooku. Normálne sa obnažujem pred svetom.