sobota, 9. júla 2016

Poznatky zo sveta stredoškolského [viac menej šťastné konce]



Prázdniny sú tu, oficiálne už vlastne niekoľko dní, ale mne to stále nejako nedochádza. Škola sa skončila a pred nami sú dva mesiace voľna (ďakujte nebesám a tak)! Na oslavu tejto skvelej noviny, ktorú vám zvestujem s takmer týždenným oneskorením, ale radšej neskoro ako nikdy! Čo by ste bez tohto článku robili, predsa vás oň nemôžem ukrátiť.

Jedným z mojich prvých poznatkov bolo, že sa neviem učiť. Na základnej som sa neučila takmer na nič (okrem fyziky), pred testom som si vždy len prelistovala zošit a mala som všetko na háku. Bohužiaľ to sa tento rok zmenilo, zistila som, že aj napriek tomu, že látku perfektne ovládam, je dosť možné (ba dokonca pravdepodobné), že dostanem zlú známku, pretože ten test je zlý, zákerný a plný hlúpych otázok na nepodstatné detaily.
Okrem toho, že sa neviem učiť som zistila aj to, že som sa na tej základnej škola mala učiť. Pretože to by bolo veľmi užitočné. A radím vám (dobre) nevyhadzujte staré zošity!

Aj napriek tomu, že som sa takmer každý deň do noci učila som sa cítila každým dňom viac a viac hlúpo. Mala som v hlave toľko nových vecí, že to môj mozog nestačil spracovávať (či čo) a tak som mala problém s tými najbanálnejšími vecami (spoluhlásky, íčka, predložky...). Druhým štádiom tohto pseudohlúpnutia bolo a to, že sa mi v jednu chvíľu plietla choroba šialených kráv, molekuly a dejiny židov, pri čom som si niečo z toho recitovala a desať minút maturovala nad tým, ako si zaviazať šnúrky. 

Jednu chvíľu som uvažovala nad tým, že si vypočítam aký je môj spánkový deficit, čo som aj urobila a zistila som, že jeho dohnanie je nemožné (približne 600 hodín, ale nerátala som tam voľná, odpadnuté hodiny a dni kedy som nespala). A o tom chcem hovoriť, ku koncu školského roku už som takmer nespala, či už z vlastnej vôle alebo nadmiery učenia (test z dejepisu zložený z 40 stránok, matika tá nepotrebuje ani komentár). V týchto chvíľach je káva najlepším priateľom, zahreje vaše vnútro a zobudí vás. #aaaaa

Známky. Bohužiaľ tie tu budú vždy. Na jednu stranu si hovorím, že nie sú tak dôležité, ale na druhú stranu je tu vždy ten pocit menejcennosti a smútok po tom, čo dostanem zlú známku. Jednoducho nám až príliš dlho hovorili, že známky sú dôležité na to, aby sme na to teraz mali zabudnúť (ale robím pokroky). Jediné, čo ma brzdí je to, že som skončila v nejakej až príliš prominentnej triede, kde má každý dobré známky a ja sa schovávam pod lavicou so svojimi štvorkami. 

A na záver bonusový bod. Americké filmy nám ukazujú stredoškolskú hierarchiu trochu prehnane, ale vedzte, že existuje. Môžete si nahovárať, že nie, ale skôr či neskôr to budete musieť uznať. Je dosť možné, že vám oči otvorí nejaký spoločný výlet na niekoľko dní v divočine a spoločnými sprchami. Ľudia sú divní. Spoločnosť je divná.  

Ku koncu školského roka však musím uznať, že teraz už mi nezáleží na tom ako, ale ide mi len o to, že som prešla. A som za to rada, pretože som mala namále a viem, že niektorým sa tak nepošťastilo. Takže at the end of the day...

Žiadne komentáre :

Zverejnenie komentára

♥ Ďakujem za váš komentár ♥