Pena dní

V poslednej dobe sa udialo veľa vecí, niektoré stoja za zmienku a iné nie. V prvej rade začala škola, nám v Čechách už vo štvrtok, dúfam, že ste si užili vaše zlomyseľné posmešky a teraz sa môžeme chovať ako skoro dospelí ľudia.  Druhou vecou s ktorou sa vám plánujem zveriť je, že sa mi pokazil notebook. Zase (prosím čítajte to s ironickým znechutením- a to si vyložte ako chcete). 

Ako ste (dúfam) už pochopili, dnes sa budeme rozprávať, presnejšie povedané ja budem rozprávať a vy budete poslušne počúvať, pretože nás introvertné deti nikto nepočúva, preto je väčšina internetu (čím myslím Tumblr) zaplavená mojím druhom. 

Začnem tým, že si poblahoželám k úspešnému nástupu do druhého ročníka. Blahoželám si. Ak by vás to zaujímalo, hneď prvý deň ma takmer oficiálne pasovali za exota a o zopár dní neskôr sa prejavila moja social anxiety a vyprchali moje sny o dobrých známkach (pretože aktivita v hodinách= žiadna). Prvý týždeň je veru rozprávkový, ozaj hovorila som už, že v piatok píšeme test? Prosím ľutujte ma v komentároch. (edit: písali sme, dostala som 3)

No o čom je hlavne tento článok, chcem reagovať, aj keď to nie je úplne to správne slovo, na tento článok, nijako sa ma nedotkol alebo niečo také, len ma prinútil zamyslieť sa (po dlhej dobe). Ešte než začnem reagovať, varujem vopred, že to bude na dlho.

Keď som si blog založila, chcela som, aby bol o cestovaní, bohužiaľ som si rýchlo uvedomila, že tento cieľ nie som schopná naplniť a tak som po novom roku zmenila zameranie na fashion-beauty-lifestyle. Mala som 12 pripomínam. Bol to jednoducho môj sen, veď viete, byť slávna blogerka a tak. No postupne som dala ruky preč aj od toho. A teraz tápem. Už asi dva roky a to je zlé. Nechcem z blogu odchádzať, lebo no.. bolo by ťažké vymyslieť názov, ktorý by bol originálny a nebol ešte použitý. A tiež by mi bolo ľúto toto miestečko opúšťať. Nových štartov tu bolo už nespočetne. Od premenovávania, cez zmeny tém až po zmeny vzhľadu. A verím, že práve kvôli týmto neustálym zmenám ešte stále nie som známa blogerka (to je vtip, len aby ste si nemysleli... internet je v poslednej dobe dosť citlivý). Tieto zmeny netešia ani mňa, pretože nemám žiadny poriadok a daný smer. V každom návode, ako byť dobrý bloger s úspešným blogom je, že musíte mať jasne udaný smer. Ale to mi nejde. Viem, že ľudia na môj blog chodili keď som robila diy, pretože to je niečo, čo tu ešte v takom množstve nebolo a nie je. Ale som jednoducho nestály a zmätený týnedžer, ktorý nevie nájsť svoje miesto. Ak sa vrátim k mojej túžbe byť slávna blogerka (VTIPviacmenejVTIP), tak chcem chodiť na módne prehliadky, chcem mať rozhovory v časopise, chcem mať veci zadarmo, chcem, aby mi platili, ale zároveň chcem aj niečo povedať, byť zaujímavá a naozaj písať. To ale bohužiaľ nejde dohromady bez toho, aby bol vo veciach chaos, alebo som na to ešte neprišla. Na módne prehliadky ma dostane fashion blog, veci zadarmo mi zariadi beauty blog a snaha niečo povedať mi prinesie takú tú suchú rastlinu z westernov. Ľudia nečítajú dlhé články, nemajú na to čas a sú leniví. Chcem, aby veci, ktoré napíšem mali výpovednú hodnotu, boli zábavné a zároveň odrážali aj mňa samú. Tu je ďalší kameň úrazu, prečo nemôžem mať jednotne zameraný blog- baví ma robiť veci typu čo som si kúpila (za peniaze od rodičov #noshame), čo som super zažila, kde som bola, baví ma robiť moje pseudosarkastické články, stereotypné beauty články, názory, denníky, ukazovať vám moje fotky, pretože ma baví fotiť, diy, knihy, ktoré som prečítala, filmy, ktoré som videla, ukázať vám poklady internetu, ktoré som našla, moje divné výlevy... Takto by som mohla pokračovať do zajtra. 
Som zaseknutá na mieste aj kvôli tomu, že sa bojím, čo si o mne budú ľudia myslieť, vlani som vyšla na svetlo s blogom pred polkou triedy (a nie, nie som až tak naivná, aby som si myslela, že sem niekto z nich chodí), nechcem sa cítiť trápne za niečo, čo uverejním na blogu. V tejto chvíli jednoducho neviem určiť smer. 
Vďaka článku o ktorom som hovorila asi o 158900 (čítajte tisíc-päťsto-osemdesiatdeväť-tisíc) viet vyššie som ale prišla na to, že každému príde zaujímavé/ dôležité niečo iné a tak by som sa nemala hanbiť za to, čo som napísala/ uverejnila. Skĺbiť túžbu po sláve a vlastne všetko vyššie menované nie je úplne jednoduché. 
Teraz už som sa v tom stratila aj ja, jednoducho chcem robiť to, čo chcem ja. Asi tak nejako. 

Nakoniec len prosím poprajte môjmu notebooku odpočívaj v pokoji a ja sa zasa niekedy vrátim.

Povedzte mi váš názor (na čokoľvek, som zúfalá).

Poznatky zo sveta stredoškolského [viac menej šťastné konce]

Prázdniny sú tu, oficiálne už vlastne niekoľko dní, ale mne to stále nejako nedochádza. Škola sa skončila a pred nami sú dva mesiace voľna (ďakujte nebesám a tak)! Na oslavu tejto skvelej noviny, ktorú vám zvestujem s takmer týždenným oneskorením, ale radšej neskoro ako nikdy! Čo by ste bez tohto článku robili, predsa vás oň nemôžem ukrátiť.

Jedným z mojich prvých poznatkov bolo, že sa neviem učiť. Na základnej som sa neučila takmer na nič (okrem fyziky), pred testom som si vždy len prelistovala zošit a mala som všetko na háku. Bohužiaľ to sa tento rok zmenilo, zistila som, že aj napriek tomu, že látku perfektne ovládam, je dosť možné (ba dokonca pravdepodobné), že dostanem zlú známku, pretože ten test je zlý, zákerný a plný hlúpych otázok na nepodstatné detaily.

Okrem toho, že sa neviem učiť som zistila aj to, že som sa na tej základnej škola mala učiť. Pretože to by bolo veľmi užitočné. A radím vám (dobre) nevyhadzujte staré zošity!

Aj napriek tomu, že som sa takmer každý deň do noci učila som sa cítila každým dňom viac a viac hlúpo. Mala som v hlave toľko nových vecí, že to môj mozog nestačil spracovávať (či čo) a tak som mala problém s tými najbanálnejšími vecami (spoluhlásky, íčka, predložky...). Druhým štádiom tohto pseudohlúpnutia bolo a to, že sa mi v jednu chvíľu plietla choroba šialených kráv, molekuly a dejiny židov, pri čom som si niečo z toho recitovala a desať minút maturovala nad tým, ako si zaviazať šnúrky. 

Jednu chvíľu som uvažovala nad tým, že si vypočítam aký je môj spánkový deficit, čo som aj urobila a zistila som, že jeho dohnanie je nemožné (približne 600 hodín, ale nerátala som tam voľná, odpadnuté hodiny a dni kedy som nespala). A o tom chcem hovoriť, ku koncu školského roku už som takmer nespala, či už z vlastnej vôle alebo nadmiery učenia (test z dejepisu zložený z 40 stránok, matika tá nepotrebuje ani komentár). V týchto chvíľach je káva najlepším priateľom, zahreje vaše vnútro a zobudí vás. #aaaaa

Známky. Bohužiaľ tie tu budú vždy. Na jednu stranu si hovorím, že nie sú tak dôležité, ale na druhú stranu je tu vždy ten pocit menejcennosti a smútok po tom, čo dostanem zlú známku. Jednoducho nám až príliš dlho hovorili, že známky sú dôležité na to, aby sme na to teraz mali zabudnúť (ale robím pokroky). Jediné, čo ma brzdí je to, že som skončila v nejakej až príliš prominentnej triede, kde má každý dobré známky a ja sa schovávam pod lavicou so svojimi štvorkami. 

A na záver bonusový bod. Americké filmy nám ukazujú stredoškolskú hierarchiu trochu prehnane, ale vedzte, že existuje. Môžete si nahovárať, že nie, ale skôr či neskôr to budete musieť uznať. Je dosť možné, že vám oči otvorí nejaký spoločný výlet na niekoľko dní v divočine a spoločnými sprchami. Ľudia sú divní. Spoločnosť je divná.  

Ku koncu školského roka však musím uznať, že teraz už mi nezáleží na tom ako, ale ide mi len o to, že som prešla. A som za to rada, pretože som mala namále a viem, že niektorým sa tak nepošťastilo. Takže at the end of the day...

strasti

Môžete hovoriť, že mám len 16 a o strastiach života nič neviem, ale verte tomu, že aj 16 ročná baba má starosti. Fakt! Neklamem. Môžete sa so mnou hádať, že moje problémy nesiahajú ani po členky tým vašim. Ale pre mňa sú moje problémy dôležité. Nech už ide o nedostatok kamarátov alebo pokúšanie spoznať samu seba. A úprimne som pomerne unavená z toho, že dospelí sú proste dospelí a vy ste decko. Keď budeš dospelá. Čo to znamená? Naozaj keď budem mať 18, tak budem rozumnejšia a dospelejšia ako teraz?

Poznatky zo sveta stredoškolského sú späť [neviem aký mesiac]

Dlho som nepísala o mojich poznatkoch, ktoré som nadobudla na strednej. A tak som si hovorila, že je možno načase odkryť ďalšie tajomstvá ťažkého života študenta. 

Pamätáte sa, ako som písala o prioritách? No... Mienila som to skôr ako motiváciu ku zlepšeniu v predmetoch, ktoré ma bavia a nie, že budem prepadať z tých, ktoré ma nebavia. Druhý polrok je niekoľkonásobne voľnejší. Nie, že by sa písalo menej písomiek, ale viac na to kašlete, aspoň čo sa mňa a mojich kamarátov týka. Takže sa občas niekde v rohu triedy hanbím sa svoje známky z matiky... a fyziky... a francúzštiny. Na druhú stranu aj zázraky sa občas dejú a dostala som jednotku z chémie, takže mám celkom dobre našliapnuté na dvojku. 

A teraz zasa z iného súdka. Mám pre vás dobrú radu pomáhajte. V pondelok sme mali v škole projekt pre vyššie ročníky a profesori zháňali ochotných prvákov, ktorí by pomohli s prípravou. A tak som si povedala, prečo nie. Takže som do školy išla len na matiku, kde sme písali test, a informatiku, kde som potrebovala dorobiť jeden projekt, ktorí sme ani nemuseli robiť, zvyšok dňa som strávila v aule s niekoľkými ďalšími dievčatami obsluhujúc kávovar.

Ako má byť človek bezstarostný?

zdroj

Ako môže byť človek bezstarostný, keď sa okolo deje toľko hrozných vecí. Alebo nad čím sa dnešní teenageri zamýšľajú. No naozaj, často keď sedím v električke a vidím svet za oknom, napadá mi, ako si vlastne môžeme dovoliť byť šťastní a nezaujímať sa o svoje okolie. A potom sa cítim previnilo. 

Existujú desiatky, ba stovky a tisíce akútnych problémov, ktoré hýbu svetom a čo riešime my? Aký telefón si kúpiť, aby som išla s davom, kúpim si čierne tričko alebo šedé tričko. Ale sú ľudia, ktorí si nemôžu vybrať a to ľudia sú ešte tá kategória, ktorá ma menej trápi. Čo naša planéta a zvieratá? Tí sa nemôžu brániť. 

A tak mi je väčšinou na nič a moja duša je rozdelená na ešte viac kúskov, pretože neviem, či mám byť veľký aktivista alebo si užívať vlastný život, pokým nejaký mám. 

NEŠŤASTIE V KAKTUSEJ RODINE II

Po nečakanom odchode mojej kaktusej slečny Beátky odišiel aj Bořivoj, nemôžem povedať, že by som to nečakala, ale aj tak to bolo bolestivé lúčenie. Keďže viem, že sa v mojom nešťastí vyžívate (po úspechu s Beátkou, že), tak som sa rozhodla o niekoľko dní neskôr, potom čo Bořek odišiel do večných rašeliníšť, spísať článok aj na jeho počesť.

Viete, on chúďa Bořivoj už dlhšiu dobu bojoval s záhadnou chorobou, ktorá ho z vonku začala zožierať. Rozhodla som sa pre dlhú a nie príliš nádejnú liečbu dehydratáciou a priamym slnečným žiarením. Liečba trvala takmer pol roka a keď už to začínalo vyzerať predsa len nádejne, tak sa stalo niečo hrozné.. Otvárala som okno a Bořek spadol z parapetu a síce to prežil, ale no nevyzeral vôbec dobre. Po prebdenej noci som sa rozhodla, že naša rodina už nezvláda takýto tlak a bez Bořkového súhlasu som ho poslala na smrť. Dúfam, že mi to v kaktusom nebi odpustí. Musím sa priznať, že ma to spätne veľmi mrzí, pretože som mohla ešte predsa len investovať trochu času na jeho liečbu. Čo ma ale mrzí najviac je, že Bořivoj bol darček k 15 narodeninám od D. a to mi pravdepodobne trhá srdce najviac.

Ako vidíte, príliš sa viažem na veci. Bořivoj odpočívaj v pokoji.

Kam patrím?

Rozmýšľali ste niekedy nad tým, kam vlastne patríte? Kde je vaše miesto? A cítili sa stratení, pretože ste si nevedeli odpovedať?

Včera sme mali v škole rôzne prednášky, ja som sa zamerala najmä na menšiny a z jednej z prednášok som si odniesla veľké múdro- nezáleží na tom kam patríte. Nie že by sa mi vďaka tomuto poznatku v hlave zázračne rozjasnilo, ale určitý vplyv to malo. Zaleží totiž viac na tom, čo máte vnútri, čo môžete svetu dať a kto ste. Kto ste som si nechala až na koniec, pretože ani na túto otázku nepoznám odpoveď. Žiaľ. Neustále sa snažím zistiť kto som zistením kam patrím. Nahováram si, že jedno mi pomôže k druhému. Lenže čo ak mi žiadna škatuľka do ktorej sa chcem silou mocou zaradiť nesedí? Znamená to, že nikam nepatrím a teda aj, že neviem kto som, že som nikto? 

PRIORITY

zdroj

V období polroku nám všetci profesori hovoria, že sa nemáme stresovať so známkami, 3 na gymnáziu je dobrá známka, na vysvedčení musí byť vidieť čo vás baví a nikto sa vás nebude pýtať na známky z prváku. Aj napriek všetkým týmto motivačným a upokojujúcim rečiam sa každý deň po škole drvím látku, ktorú nebudem pravdepodobne nikdy potrebovať, prečo?

Bolo mi hovorené, že známky sú dôležité a musím ich mať čo najlepšie. Ale je to naozaj to čo chcem? Čo ma zaujíma viac mať jednotky od hora dole alebo stráviť čas s kamarátmi? Už niekoľkokrát som druhú možnosť rázne zamietla, potom som sa pozrela do denníka, kde sa neustále opakuje- škola bola fajn, po škole som sa učila. Mojím predsavzatím na tento rok (ktoré som si dala 12.1.) je, určiť si priority, ktoré sú dôležité pre mňa a nie pre rodičov, učiteľov alebo kohokoľvek iného. No a čo keď budem mať samé trojky a jednotky len v tých piatich predmetoch, ktoré ma zaujímajú, nepotrebujem tráviť každý večer nad fyzikou, keď mi vo finále k ničomu nebude, radšej si prečítam knižku, zo zoznamu k maturite. Chápete čo tým chcem povedať? Sústreďte sa na to, čo je podstatné. Na vysvetlenie ale ešte dodávam, že nemám v pláne s učením seknúť a vykašlať sa naň, nechcem mať horšie známky ako 3 a pokúsim sa mať 1 v mojich obľúbených predmetoch. Ide mi hlavne o to, aby som zmaturovala a dostala sa na výšku. Navyše, mám 15 a 11 mesiacov a viem, že nechcem byť v živote fyzik, chemička ani vedec, takže fakt, že mi z chémie vychádza trojka mi žily netrhá (fakt, že z fyziky 4 to už trochu hej, ale to sa zlepší).

Možno si teraz hovoríte, že učiť sa treba nie pre známky ale pre tie vedomosti. Virtuálne sa vám vysmejem. Prečo? Pretože sa asi tak 99% študentov učí látky vždy pred testom, takže po teste už aj tak nevedia, čo sa to vlastne učili. A, povedzme si na rovinu, to nemá zmysel. 

Uch už sa trochu zamotávam, píšem dosť impulzívne, takže radšej prenechám slovo vám, čo si myslíte vy? :)

Existenčná kríza?

Už dávnejšie som sa v komentároch dočítala, že pravdepodobne trpím existenčnou krízou. Je normálne v 15 trpieť existenčnou krízou? Asi nie. Čo to je vôbec existenčná kríza? Na renomovanom a dôveryhodnom webe časpreženy.sk, som sa dočítala, že zjednodušene ide o niečo ako krízu stredného veku a ľudia ňou trpia okolo 30 rokov.

Počas štúdia psychológie sa dozvedám veľmi zaujímavé veci, ako napríklad to, že charakter sa najviac formuje v dvoch obdobiach- okolo 2 až 3 rokov a potom v puberte, kedy sa aj vytvára vaša identita. A s tým mám očividný problém. S tým hľadaním (a nájdením) sa, stále mám pocit, že nezapadám do žiadnej kategórie ľudí a, že sa vôbec neorientujem vo svojom vnútre. A to ma občas privádza k ľahkému šialenstvu, tá stratenosť. 

Verím ale, že tieto stavy nezažívam sama a tak sa chyťme za ruky a buďme stratení. Stratené existencie, ktoré nevedia kam mieria, ale idú si za tým. Nevieme čo vlastne robíme. Nevieme čo chceme. Vieme vôbec niečo? To nikto nevie. 

poznatky zo sveta stredoškolského [október]

Mala by som sa učiť na opravnú písomku z dejepisu, ale tak vieme ako to býva. Preto tu sedím a snažím sa dať dohromady nejaké ďalšie poznatky. Užite si ich.

Známky

Prvá vec, ktorú chcem zmieniť sú známky. Na základke som nikdy nepochybovala o hodnote známok, či naozaj vystihujú moje vedomosti, ale tu na strednej nad tým čas od času rozmýšľam. Napríklad ten test z dejepisu, viem vám odrecitovať celé dejiny Židov/židov, ale aj tak som dostala 3. Takže neberte známky až tak vážne, na každej škole sú ľudia, ktorí prechádzajú excelentne, priemerne alebo vôbec a nie vždy musí horšia známka znamenať medzery vo vedomostiach. 

Kávový maniak

O tomto aspekte stredoškolského života som sa zmienila už minule. Stredná škola zo mňa vychováva kávového maniaka. Nikdy pred tým som kávu nepila a ani mi nechutila, no zrazu si pravidelne raz až dvakrát do týždňa dám kávu na rozlepenie očných viečok. A pokroky robím aj v množstve mlieka, už to nie je celá krabica, ale len pol!

NECHÝBAJTE!!
Neviem ako to funguje na "normálnych" stredných školách, ale ak chýbate na gymnáziu viac ako pol dňa máte vážny problém. Nejde ani tak o to, že nebudete mať 100% dochádzku, ale o to, že v ten deň sa písalo 100 testov a dostali ste 200 úloh. Z čista jasna.

Beznádej
Kapitola sama o sebe. V skupinovej konverzácii na facebooku pribúda správ typu: ja už nemôžem, nevládzem, bože ja prepadnem... A určite vás budem v tomto smere apdejtovať, pretože ja a beznádej sme BFF. Mám dve známky z fyziky- 3 a 5. Hahaha. Som v štádiu šialenca. Neviem či sa mám smiať alebo plakať.

Aktuálne by som svoj život na strednej prirovnala k tomuto obrázku a možno aj k celému filmu. Ak ste film nevideli, tak tie mená sa potom škrtajú podľa toho kto zomrie. Zjednodušene. Tak, pekný víkend. 

Poznatky zo sveta stredoškolského [september]

Už dva týždne (potlesk prosím) som študentkou štvorročného gymnázia. Na základe tohto úspechu som sa rozhodla, že by som mohla raz za mesiac alebo aj menej často pridávať nejaké postrehy zo strednej. Čo je iné a tak, podľa mňa je to celkom zaujímavá téma. Ja osobne som bola dosť zvedavá ako to na tej strednej teda vyzerá a zatiaľ je to fajn.

Žiak= študent, učiteľ= profesor

Prvé na čo si budete zvykať je, že už nemôžte hovoriť "haló pančelko" alebo niečo podobné, proste vám vykajú, ste študent a učiteľ je zrazu profesor. Post študenta má veľa výhod- študentské zľavy a borcovský pocit, to je všetko.

Lacné učebnice

Na základnej sme sa vždy byli zubami nechtami, aby sme mali pekné učebnice. Ale viete čo? Tie na strednú si budete musieť kupovať a že sú sakra drahé akože na učebnicu! Takže než si kúpite jednu  novú učebnicu za 10 eur tak si desaťkrát rozmyslíte či radšej nedáte 2 za tú s ohnutými rohami. Našťastie je to záchrana v podobe búrz učebníc, na väčšine školách je, aj u nás bola- dnes. Čo ma privádza na myšlienku, že tam stretnete rôzne druhy obchodníkov- hamižných, skrblíkov a tých dobrých. Hamižný predávajú svoje učebnice za takmer rovnakú cenu ako ju kúpili, skrblíci vám nedajú učebnicu ani o cent lacnejšiu a tí dobrí sú všetci ostatný, ktorí vám v prípade ak nemáte 40 kč dajú učebnicu za 30. Okrem tradičných búrz sa koná aj prestávkové dealovanie, takže buďte vždy pripravení, že k vám príde, na chodbe alebo vlezie priamo do triedy, niekto z vyššieho ročníka a bude vám ponúkať učebnice. Dealerov poznáte podľa toho, že je okolo nich hlúčik ľudí (väčšinou prvákov), ktorí dychtia po učebniciach. A ponaučenie na záver? Je jedno ako učebnica vyzerá, hlavne nech je lacná!

Odpadajúce hodiny

Hej to je super. Často sa stáva, že odpadne hodina a je to super. Aj napriek tomu, že keď vám odpadne hodina 3. a 4. musíte byť aj tak v škole, ale čo je lepšie ako sedieť s kamarátkami v knižnici, piť kávu/horkú čokoládu z automatu a vychutnávať si stredoškolský život kým sa dá. Jediné čo, tak je možné, že zistíte túto skvelú správu počas dňa a potom neviete čo robiť. Áno to sa mi stalo, tapálie stratených prvákov. 

No tak sa vidíme nabudúce.

Máš ešte málo rokov na rozhodovanie o sebe

Tak dobre, ten názov som trochu prehnala, ale originál, ktorý ma inšpiroval bol ešte horší! Veď posúďte sami: máš ešte málo rokov na to, aby si bola vegetariánka. Môj detský mozoček si to prebral práve do znenia aký je v názve článku, v druhom prípade to je ešte niečo v štýle: si nesvojprávna, sory. Ale myslím, že verzia číslo 2 by mohla hneď na začiatku vyvolať diskusiu. Tak fajn, pokračujme. Byť týnedžer je ťažké a nehovorte, že nie. Keď ste dospelí, ste dospelí a máte vždy pravdu, keď ste dieťa asi tak 99% sa vám odpustí, a aj keď som ani v detskej časti môjho života nemala rada vetu "si ešte dieťa", tak o pár rokov neskôr je to ešte horšie. Keď ste týnedžer, máte rozpolenú osobnosť, neviete vlastne čo ste a čo chcete a do toho vám ešte ľudia o 12:00 povedia: ale prosím ťa na takéto veci si ešte mladá a o 12:05 prejdú na: a vieš ako sa chrániť pred pohlavnými chorobami? Chápete dúfam čo myslím, musím sa trochu cenzurovať lebo to bude čítať aj mama maminka. V skratke: je to ťažké. Keď som bola malá, tešila som sa na métu 15 rokov, za chvíľu budem mať 16 a stále som nebola na road tripe, nemala chlapca, nemám kamarátov a život na strednej je síce kúl a fakt vás to úplne prehodí, ale nie je to také ako som si predstavovala. A áno môžete mi v komentároch povedať, že na road trip aj chlapca som ešte mladá a mám dosť času, ale 1. keď som si to predstavovala mala som tak 9 a vtedy bolo 15 vrchol týnedžerského života a 2. nikdy neviete či vás neprejde autobus. Tak pa. 

plytká

pikčr: weheartit

Myslíte si, že keď sa narodíte, máte už v sebe zárodky svojej osobnosti a fóbií? Alebo, že sa postupne vyvíjate? Podľa mňa je riešenie niekde medzi. S niečím sa už narodíte a ten zvyšok naberiete počas života. Pýtate sa prečo o tom rozprávam? Príde mi zvláštne ako sa človek behom života mení, menia sa veci, ktorých sa bojí. Keď som bola malá určite som sa nebála plytkosti svojho ja. Bála som sa tmy, už sa nebojím, ale prestanem sa niekedy báť priemernosti? Tieto nové strachy sú pre mňa až príliš nové. Nie je to typ strachu z niečoho čo vidíte alebo sa toho môžete dotknúť. Je to niečo, čo nosíte v sebe. Navždy? Strach z priemernosti (absolútne plytký strach) som objavila vtedy, keď som si uvedomila, že v ničom nevynikám, vo všetkom som absolútne priemerná a najhoršie bolo, že som si vždy myslela pravý opak. Strach zo zabudnutia vo mne bol od pradávna, bála som sa, že moja existencia bude zbytočná, ale ja chcem niečo dokázať, vždy som chcela. A strach z tej plytkosti? Ani neviem.

Filozofia leta

pikčr: weheartit

Už dlhšie nad touto témou rozmýšľam, aká je filozofia leta? Vždy som dospela k tomu istému, pred letom všetci jedia zdravo, cvičia o 106, pestujú si tehličky a tešia sa na/z dokonalého bikini body. Akonáhle ale udrie polnoc 21.júna a.k.a oficiálny začiatok leta alebo zavanú prvé tropické teploty, ide všetko bokom. Zrazu zasa jeme v mekáči, pijeme colu, kašleme na pravidlá všetko. Leto je pre nás niečo ako oslobodenie, uvoľnená atmosféra, čas slobody. Nemusíte nič, môžete si dať dezert namiesto večere, môžete spať 12 hodín denne a nikto vám nemôže nadávať, pretože je predsa leto. Sú to prázdniny pre každého, nech už to znamená 2 mesiace alebo týždeň. Leto je porušovanie pravidiel, dvojmesačná anarchia. A po nej môžete opäť zasa prehovárať svoje tehličky nech vylezú. 

xxx

Dosť dlho sa na blogu nič nedialo a bolo to tým, že sa mi pokazil notebook. Po prebdených nociach a úvahách čo.s.ním.sakra.asi.je (dúfa, že ste to čítali s tým zastavením pri bodke, viete čo myslím - robotický hlas) som sa dočkala opravy a teraz už funguje ako hodinky. Za ten čas bez môjho najvernejšieho priateľa (čo ma privádza k myšlienke, že by som ho mala pomenovať, nejaké nápady?) som povymýšľala kopec článkov. 

Späť

Vždy keď som dostala otázku či by som v svojom živote niečo zmenila, odpovedala som, že nie. Nechcela som nič meniť, pretože realita by bola iná ako teraz a aj ja by som bola iná. Ale jedna vec mi vždy vyplávala na povrch, ak by som teda mala niečo zmeniť, tak by som už od malička chodila na balet. Byť baletka bol takmer vždy môj sen a začala som si ho plniť až teraz. Bohužiaľ na konzervatórium chodiť už nebudem a ani primabalerína zo mňa nebude. Ale som rada, že aspoň z časti si svoj sen plním.

Od novembra 2014 chodím spolu s maminou do Baletnej akadémie Adély Pollertovej. Sú to hodiny pre dospelých a do júna sme chodili na začiatočnické lekcie. Medzi začiatočníkmi ste 3 semestrie (dohromady 36 hodín). A môžem vám to tam len doporučiť, naša skupinka sa od začiatku skoro nezmenila a už sa tam vídame celkom dlho, je pravda, že som tam najmladšia, ale nikdy to nebol problém.  Niekedy mám pocit, že nerobím žiadné pokroky, ale keď sa potom obzriem, tak ich naozaj robím. A občas sa oddám naivným predstavám, kedy som taká dobrá, že ma preradia do mojej vekovej kategórie. To by bolo veľmi pekné. 

rip kaktus

Beátka napravo 

Strašne dlhú dobu som písala o veciach o ktorých som vlastne ani nechcela, tak preto píšem tento článok. Dnes odišla moja kaktusia slečna Beátka, už dlhšiu dobu bola v horšom stave a dnes definitívne opustila tento svet. Chcela som ju skontrolovať, pozrieť korene a zistiť čo ďalej... No jej vrchná časť mi jednoducho zostala v ruke a tak som vedela, že už je koniec. Dočkalo sa jej dôstojného krátkeho pohrebu a mne je za ňou smutno. Už žiaden kaktus nebude ako ona. Pamätám sa, keď som si ju priniesla domov a akú som mala hroznú radosť. Beátka dúfam, že sa budeš mať v kaktusom nebi dobre a odpustíš mi, že som tak trochu dopomohla k tvojej smrti, odpusť mi, nikdy na teba nezabudnem.

A vás milí čitatelia prosím o minutu ticha... 

takto poznáte, že nemáte kamarátov. osamelosť lvl 78,9%. ale aj tak mi bude moja kaktusinda chýbať. ♡♡♡

Veselé Vianoce

Viem, že Vianoce ako také boli včera, ale prečo vám aj neskoro nezaželať "šťastné a veselé"? Popravde som vám chcela napísať vianočný článok včera, ale nepodarilo sa mi. A ani dnes to nie je žiadna sláva, predsa len je už dosť neskoro.

Takže Vianoce. Boli super. Len ma veľmi mrzí, že sa na to človek veľmi pripravuje a ono je to rýchlo preč. Nemyslím tým nakupovanie darčekov a podobne, ale všetko okolo toho. Zdobenie stromčeka, príjemná činnosť, ktorú sme tento rok trošku zanedbali a fotiek býva vždy cez 200 (no dobre, toto naozaj preháňam) a teraz ich máme asi 50. Navyše tam chýba tá "podstromčeková". Takže žiadna sláva, ale ani nedostatočná dokumentácia Vianoce nepokazí. Sú úžasné, atmosféra a všetko. Neviem čo by som mala napísať, každý si Vianoce predstaví inak.

A keď už máme tie Vianoce, tak sa vám tu opäť ukážem v plnej paráde a pyžamu.

A aké boli moje Vianoce? Iné ako tie predtým, neviem či to bolo lepšie alebo nie. Vianoce v Prahe boli tentoraz úplne iné. Darčeky nás pod stromčekom čakali už 24. ráno a namiesto štedrovečernej večere sme mali raňajky. Hneď po rozbalení darčekov sme sa pobalili a vyrážali na Slovensko. Štedrý večer sme strávili u krstnej, celá rodina. Po večeri sme išli s malými sesternicami privolávať Ježiška prskavkami a potom? Rozbaľovanie darčekov. Asi vám bude jasné, že keď kúsok býva babka, tak sa tam dlho nezdržíte. Takže hneď ako sme rozbalili darčeky tam, presunuli sme sa k druhému stromčeku. Dnes sme boli u druhej babky na obede. Potom bolo samozrejme také to darčekové.

Bolo to iné, o tom niet pochýb, ale zopakovať si to chcem až za dlho. Teraz už sa teším na ďalšie Vianoce. Sľúbila som si, že budem kreatívnejšia a vytvorím si okolo seba lepšiu atmosféru. Ešte sme neboli ani na trhoch a dúfam, že sa čoskoro dostaneme na tie vo Viedni. To je asi všetko. Mám taký pocit, že som tento článok dosť zanedbala, navyše sa mi vôbec nechce ho skončiť. Ďalší dôvod prečo sa tešiť na budúce Vianoce. Len mi je trochu ľúto, že končí rok 2013. Bol totižto skvelý!!!!

Rose, ružová, pink

weheartit.com

Práve teraz nemám nič iné na práci (tak ako celý týždeň), snažím sa teda povymýšľať všelijaké články, ale ono to nejde tak, ako by som čakala. No predsa som sa pri rannom pozeraní My little pony a čítaní jednoho z minulých čísiel Elle inšpirovala. Témou bude kontroverzná ružová. Možno si vravíte, že je to hlúposť, ale prečítajte si radšej to Elle.

Ružová, niektorý ju milujú a iní nenávidia. Prečo je tomu ale tak? V článku narážala redaktorka (prepáčte, ale nespomeniem si na meno), že ružová akýmsi spôsobom gumuje mozgy malých dievčat a vytvára im falošné predstavy o dokonalosti. Tiež je to marketingový ťah (dofrasa prečo je teda Rihanna na ružovom pozadí?), veď dievčenské oddelenie v hračkárstve je celé ružové, alebo pastelové. Minule som videla dve dievčatká v F&F pri detskom oblečení (vďaka bohu si nevyberali podprsenku alebo inú absurditu), ale behali tam a hľadali oblečenie s obrázkom Pinkie Pie a Bambiho (aj ja chcem také!). Bolo to zlaté.

weheartit.com

Často rozmýšľam o tom, aké sú nové výchovné postupy a tak. Alebo ako sa tie deti chovajú. Dnes im rodičia dopriavajú inú výchovu a ako to vyzerá. Dnes sa vraví, že ružová dievčatkám gumuje mozgy. Ja som bola obklopená ružovou a som normálna (relatívne). Keď som bola maličká, tak som mala rada Barbie, potom Polly Pocket, My little pony a Littlest Pet shop. Nosila som ružové tričká a všetko možné, potom nastal zlom (presne si to pamätám). Kúpili sme dve rovnaké tričká, jedno bolo ružové a druhé šedé. Mama povedala, že ružové dáme mojej kamarátke na narodeniny a šedé si nechám ja, lebo vraj mám všetko ružové. Mala som asi osem. 

Vtedy nastal zlom a v mojom šatníku tmavých vecí pribúdalo. Tuším keď som mala jedenásť, tak som sa rozhodla, že nastal čas to zmeniť. Teraz mám zasa všetko ružové a som strašne šťastná. Okej som Pinkie Pie (ha a vyšlo mi to aj v teste). Milujem ružovú cukrovú vatu, balet, poníky, jednoducho čokoľvek, čo súvisí s ružovou alebo niečím podobným. 

weheartit.com

Vráťme sa ale k malým dievčatkám. No a čo ak majú rady Barbie, no a čo ak pozerajú ružové rozprávky, no a čo. U každého človeka príde raz zlom, kedy sa to všetko začne formovať. Je to vlastne to isté, ako keď chalanom od malička cpú autíčka, modrú a príšery. Mimochodom Príšerky s.r.o nepočítajte! Hej a videli ste v Adidase tú rozkošnú mikinku so Sallyho srsťou a topánky s tvárou Mika? Odbieham. Ružová bola základom mnoha malých osobností a netreba to meniť. Ružová je jedoducho práve teraz dievčenská farba, čo my vieme možno sa to zmení a takto kontroverzná bude modrá. Prefarbí sa preto more? Nie, tak neviem čo sa stále rieši. Ružová, je farba tak ako všetky iné. To že ju niekto nemá rád neznamená, že ju musí pokaziť aj všetkým ostatným. 

Ak ešte smiem niečo povedať. Každý má svoje ideály, ktoré sa formujú vekom. Ja mám svoju vlastnú predstavu o dokonalosti a snažím sa si ju splniť, to, že budem dokonalá len pre seba je pre mňa oveľa dôležitejšie, ako byť dokonalá pre všetkých. Možno nebudem taká akú ma chce spoločnosť, možno budem iná a vybočovať z radu, ale ak to znamená, že budem taká, aká chcem byť, tak to risknem. Ružová je základom môjho ja. Mám rada aj iné farby, teda patrím do skupiny ľudí, ktorí nedokážu, nechcú, nevedia vybrať to naj a preto nemôžem povedať, že ružovú mám najradšej. Jednoducho ma ružová robí šťastnou. A to je vlastne podstata článku, trocha som sa do nej zamotala.

A vlastne čo by bola ruža bez ružovej? Vzhľadom k tomu, že je ďalší milión druhov ruží asi by to nevadilo, ale ona sa vola po farbe, po ružovej. Ako by sa potom mohla volať?

#ružová je infantilná
#za ružovú sa veľa ľudí hanbí
#považujú vás za Barbie (aspoň na zš)
#ružová je SUPER
#ružové víno

A aký je váš názor na túto pôvabnú, nádhernú, dokonalú, úžasnú... farbu?

Vek (nie)je len číslo.

Mám trocha potrebu vám zasa  zvestovať posolstvo. Mohla by som vám rozprávať o feminisme a rôznych iných diskrimináciách. No ja si vyberiem tú vekovú, ktorá mi je vlastne najbližšie. Na jednu stranu nemám rada tieto témy, ale jednoducho to inak nejde.

Vždy som si myslela, že kým vám nieje aspoň 16, tak na vás budú pozerať ako na decko a v obchodoch ako na zlodeja. Samozrejme to záleží na princípe. Keď som raz bola s mamou v obchode (nepamätám sa aký to bol, pretože som mala asi 8), sa mama cítila dosť nepríjemne z pohľadu predavačky. Len preto, že ona robí v nejakom módnom obchode, sa musí na ostatných pozerať ako na socky. A čo ona vlastne je? Je šťastná, že môže pracovať za 20 na deň, aby mohla rodičom polku odovzdať.

Keď chodím s kamarátkami do obchodu a náhodou ideme rovno zo školy a máme na chrbtoch batohy, sme zlodeji. Jasné, každý je potencionálny zlodej a predavači si musia dávať pozor (napríklad keď dve 12 ročné baby raz dávno pokradli veci v hodnote 1000 korún). Z toho vyplýva, že ak ste dieťa, tak ste zlodej. Nedajbože ak máte školský batoh. Ľudia by sa mohli naučiť byť trocha povrchnejší (samozrejme ako kto), ale ak má niekto na sebe polovinu vecí z daného obchodu, má pekné vlasy a nechty, tak určite všetko pokradne. Ale keď tam príde partička chlapov v teplákoch je to v poriadku.

A teraz príklad zo života. Bola som s mamou v Tescu a zastavili sme sa v F&F pozrieť kozmetiku. Musím sa priznať, že som sa na to trocha vrhla, bola som natešená- chápte zľavy a tak. Áno som zľavofil, ale o to tu teraz nejde. Po zaplatení ku mne prišiel sekuriťák (starý dedko, čo stráži pokladne) a varví nech mu ukážem kabelku. Nuž dobre teda. Tak som mu ukázala kabelku (trocha sa podivil keď tak videl zrkadlovku) , mala som tam normálne veci (okrem tej zrkadlovky) a taštičku z Claire´s. Mimo iné aj taštičku s kúpenými vecami. Keď zistil, že som nevinná zaželal mi pekný deň a ja som išla. Chápete tú logiku, že idem zaplatiť a on si myslí, že som čosi ukradla.

Nie je to len v nakupovaní, ako iste viete. Ale tam sa to dosť silno prejavuje. Kedysi bolo 80 eur strašne veľa, teraz je to rarita. Vlastne môžte byť radi, ak si čosi kúpite za túto čiastku. Ja som za posledné nákupy (možno nie úplne posledné) dala 50 eur. No ak si 16 ročné dievča kúpi veci celkom za 80 eur (pričom si kúpila dokopy asi 6 vecí) je odrazu márnivá a neváži si peňazí. Ale ľudia, my už ozaj nežijeme v dobe keď si napríklad knihu kúpite čo ja viem za 50 korún. A čo ak to dievča chodí na brigádu a našetrila si na ten nákup ? Navyše milujem hlášky ako "keď ja som mala 16, tak ..." Láskavo si hľaďte svojich peňazí. A čo je vlastne teraz primerané veku a nepodlieha trendom. Uvedomte sa. 

Minule som videla tuším kdesi v Eurovee tri dievčatá, mohli mať tak 10 rokov. Na sebe mali džínsy, tenisky a také tie detské tielka s výstrihom. Sedeli v kaviarni a pili kávu či čo to bolo. Neskôr som ich stretla v Tally Weijl. Ako si prezerajú nejaký top, vypchatý (prirodzene). Bože. Ako sa jedna moja 10 ročná kamarátka vymaľuje a odfotí na facebook ani nehovorím. Tak mi teraz vravte, že čo je primerané veku.

Len pre zaujímavosť, koľko si myslíte, že mám rokov? Chcem vedieť váš tip. 

Momma bloggers

V poslednej dobe veľmi sledujem tzv. momma bloggers. A ktože to je? Sú to ženy- blogerky, ktoré už majú niečo za sebou, majú deti a rodinu. No i tak sú stále nápadité, šikovné a pekné. Tieto mamičky jednoducho vedia zaobstarať deti a popritom sú výborné blogerky.