V poslednej dobe sa udialo veľa vecí, niektoré stoja za zmienku a iné nie. V prvej rade začala škola, nám v Čechách už vo štvrtok, dúfam, že ste si užili vaše zlomyseľné posmešky a teraz sa môžeme chovať ako skoro dospelí ľudia. Druhou vecou s ktorou sa vám plánujem zveriť je, že sa mi pokazil notebook. Zase (prosím čítajte to s ironickým znechutením- a to si vyložte ako chcete).
Ako ste (dúfam) už
pochopili, dnes sa budeme rozprávať, presnejšie povedané ja budem rozprávať a vy budete poslušne počúvať, pretože
nás introvertné deti nikto nepočúva, preto je väčšina internetu (čím myslím
Tumblr) zaplavená mojím druhom.
Začnem tým, že si
poblahoželám k úspešnému nástupu do druhého ročníka. Blahoželám si. Ak by vás
to zaujímalo, hneď prvý deň ma takmer oficiálne pasovali za exota a o zopár dní
neskôr sa prejavila moja social anxiety
a vyprchali moje sny o dobrých známkach (pretože aktivita v hodinách= žiadna).
Prvý týždeň je veru rozprávkový, ozaj hovorila som už, že v piatok píšeme test?
Prosím ľutujte ma v komentároch. (edit: písali sme, dostala som 3)
No o čom je hlavne tento článok, chcem reagovať, aj keď to nie je úplne to správne slovo, na tento článok, nijako sa ma nedotkol
alebo niečo také, len ma prinútil zamyslieť sa (po dlhej dobe). Ešte než začnem
reagovať, varujem vopred, že to bude na dlho.
Keď som si blog
založila, chcela som, aby bol o cestovaní, bohužiaľ som si rýchlo uvedomila, že
tento cieľ nie som schopná naplniť a tak som po novom roku zmenila zameranie na
fashion-beauty-lifestyle. Mala som 12 pripomínam. Bol to jednoducho môj sen,
veď viete, byť slávna blogerka a tak. No postupne som dala ruky preč aj od
toho. A teraz tápem. Už asi dva roky a to je zlé. Nechcem z blogu odchádzať,
lebo no.. bolo by ťažké vymyslieť názov, ktorý by bol originálny a nebol ešte
použitý. A tiež by mi bolo ľúto toto miestečko opúšťať. Nových štartov tu bolo
už nespočetne. Od premenovávania, cez zmeny tém až po zmeny vzhľadu. A verím,
že práve kvôli týmto neustálym zmenám ešte stále nie som známa blogerka (to je
vtip, len aby ste si nemysleli... internet je v poslednej dobe dosť citlivý).
Tieto zmeny netešia ani mňa, pretože nemám žiadny poriadok a daný smer. V
každom návode, ako byť dobrý bloger s úspešným blogom je, že musíte mať jasne
udaný smer. Ale to mi nejde. Viem, že ľudia na môj blog chodili keď som
robila diy, pretože to je niečo, čo
tu ešte v takom množstve nebolo a nie je. Ale som jednoducho nestály a zmätený týnedžer, ktorý nevie nájsť
svoje miesto. Ak sa vrátim k mojej túžbe byť slávna blogerka
(VTIPviacmenejVTIP), tak chcem chodiť na módne prehliadky, chcem mať rozhovory
v časopise, chcem mať veci zadarmo, chcem, aby mi platili, ale zároveň chcem aj
niečo povedať, byť zaujímavá a naozaj písať. To ale bohužiaľ nejde dohromady
bez toho, aby bol vo veciach chaos, alebo som na to ešte neprišla. Na módne
prehliadky ma dostane fashion blog, veci zadarmo mi zariadi beauty blog a snaha
niečo povedať mi prinesie takú
tú suchú rastlinu z westernov. Ľudia nečítajú dlhé články, nemajú na to čas
a sú leniví. Chcem, aby veci, ktoré napíšem mali výpovednú hodnotu, boli
zábavné a zároveň odrážali aj mňa samú. Tu je ďalší kameň úrazu, prečo nemôžem
mať jednotne zameraný blog- baví ma robiť veci typu čo som si kúpila (za
peniaze od rodičov #noshame), čo som super zažila, kde som bola, baví ma robiť
moje pseudosarkastické články, stereotypné
beauty články, názory, denníky, ukazovať vám moje fotky, pretože ma baví fotiť,
diy, knihy, ktoré som prečítala, filmy, ktoré som videla, ukázať vám poklady
internetu, ktoré som našla, moje divné výlevy... Takto by som mohla pokračovať
do zajtra.
Som zaseknutá na mieste aj kvôli tomu, že sa bojím, čo si o mne budú ľudia myslieť, vlani som vyšla na svetlo s blogom pred polkou triedy (a nie, nie som až tak naivná, aby som si myslela, že sem niekto z nich chodí), nechcem sa cítiť trápne za niečo, čo uverejním na blogu. V tejto chvíli jednoducho neviem určiť smer.
Vďaka článku o ktorom som hovorila asi o 158900 (čítajte tisíc-päťsto-osemdesiatdeväť-tisíc) viet vyššie som ale prišla na to, že každému príde zaujímavé/ dôležité niečo iné a tak by som sa nemala hanbiť za to, čo som napísala/ uverejnila. Skĺbiť túžbu po sláve a vlastne všetko vyššie menované nie je úplne jednoduché.
Teraz už som sa v tom stratila aj ja, jednoducho chcem robiť to, čo chcem ja. Asi tak nejako.
Som zaseknutá na mieste aj kvôli tomu, že sa bojím, čo si o mne budú ľudia myslieť, vlani som vyšla na svetlo s blogom pred polkou triedy (a nie, nie som až tak naivná, aby som si myslela, že sem niekto z nich chodí), nechcem sa cítiť trápne za niečo, čo uverejním na blogu. V tejto chvíli jednoducho neviem určiť smer.
Vďaka článku o ktorom som hovorila asi o 158900 (čítajte tisíc-päťsto-osemdesiatdeväť-tisíc) viet vyššie som ale prišla na to, že každému príde zaujímavé/ dôležité niečo iné a tak by som sa nemala hanbiť za to, čo som napísala/ uverejnila. Skĺbiť túžbu po sláve a vlastne všetko vyššie menované nie je úplne jednoduché.
Teraz už som sa v tom stratila aj ja, jednoducho chcem robiť to, čo chcem ja. Asi tak nejako.
Nakoniec len prosím
poprajte môjmu notebooku odpočívaj v pokoji a ja sa zasa niekedy vrátim.
Povedzte mi
váš názor (na čokoľvek, som zúfalá).
krásný blog :)
OdpovedaťOdstrániťhttp://nicoleshyblog.blogspot.cz
Cením si tvojho milého komentára a tiež toho, že si si prečítala môj článok :)))
Odstrániť